Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (ďalej len „Nariadenie“) zaviedlo v konaní o dedičstve s medzinárodným prvkom nový systém, ktorý sa medzičasom zaviedol do praxe a stal sa pre príslušné súdy resp. súdnych komisárov každodennou praxou.    

Cieľom Nariadenia bolo zjednodušiť a zefektívniť riešenie dedičských konaní s medzinárodným prvkom v rámci Európskej únie a tým zamedziť paralelným konaniam v rôznych krajinách, znížiť spory medzi dedičmi a poskytnúť vyššiu právnu istotu.

Nariadenie zaviedlo niekoľko rozhodujúcich právnych inštitútov, ktoré v rámci Európskej únie podstatným spôsobom zmenili predchádzajúcu prax dedičských konaní so zahraničným prvkom. Podľa Nariadenia majú v súčasnosti právomoc konať vo veci celého dedičstva súdy členského štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti. Rozhodným právom vo veci celého dedičstva je právny poriadok štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti, pričom ak zo všetkých okolností prípadu jasne vyplýva, že v čase smrti mal zosnulý preukázateľne užšie väzby na iný štát, ako je štát, ktorého právo by bolo rozhodným právom podľa obvyklého pobytu, rozhodným právom v dedičských veciach je výnimočne právo tohto iného štátu.

Nariadenie výslovne povoľuje voľbu práva a stanovuje, že osoba si môže za rozhodné právo, ktorým sa bude spravovať dedenie jej celého dedičstva, zvoliť právny poriadok štátu, ktorého je v čase voľby alebo úmrtia štátnym príslušníkom. Osoba so štátnou príslušnosťou viacerých štátov si môže zvoliť právny poriadok ktoréhokoľvek zo štátov, ktorých je v čase voľby alebo v čase úmrtia štátnym príslušníkom.

Nariadenie sa v celom znení uplatňuje od 17. augusta 2015 a preto sa vzťahuje len na osoby, ktoré zomreli 17. augusta 2015 alebo neskôr. Aj napriek tomu, že ide o nariadenie Európskej únie nevzťahuje sa na Dánsko a Írsko.

V praxi sa však stále vyskytujú prípady, kedy je potrebné zaoberať sa dedičstvom poručiteľa so štátnou príslušnosťou členského štátu EÚ, ktorý zomrel pred 17. augustom 2015. V takom prípade je potrebné riadiť sa a postupovať podľa príslušnej, uplatniteľnej platnej legislatívy t. j. (i) podľa dvojstranných zmlúv, (ii) podľa mnohostranných zmlúv a (iii) podľa zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len „ZMPSP“).

Ako príklad môžeme uviesť prípad poručiteľa s nemeckým štátnym občianstvom, ktorý zomrel v Nemecku v roku 2011 a počas svojho života vlastnil majetok tak v Nemecku ako aj na Slovensku. Vychádzajme z toho, že v Nemecku dedičské konanie riadne prebehlo  a bol v ňom vysporiadaný všetko majetok, ktorý sa nachádzal na území Nemecka. Ohľadom majetku, ktorý zanechal po sebe na území Slovenskej republiky však musí byť vedené samostatné dedičské konanie, ktoré sa bude riadiť ustanoveniami ZMPSP, nakoľko medzi Slovenskou republikou a Nemeckom neexistuje žiadna ani dvojstranná ani mnohostranná zmluva.

Na základe uvedeného teda platí, že v tomto prípade sa bude postupovať v zmysle § 45 ZMPSP, ktorý upravuje právomoc slovenských súdov na prejednanie majetku po cudzincovi na území SR.

Pri nehnuteľných veciach majú slovenské súdy na ich prejednanie výlučnú právomoc. To znamená, že aj v prípade, ak by o takomto majetku rozhodol nemecký súd, nebude mať toto rozhodnutie na území Slovenskej republiky právne účinky a bude potrebné, aby o slovenskom nehnuteľnom majetku prebehlo pred slovenským súdom samostatné dedičské konanie.

Pri hnuteľných veciach majú slovenské súdy právomoc na ich prejednanie len v prípadoch, (i) ak štát, ktorého je poručiteľ príslušníkom, ani nevydáva dedičstvo slovenských občanov slovenským súdom, ani nepriznáva ich rozhodnutiam právne následky alebo ak sa cudzí štát odmietne zaoberať dedičstvom alebo ak sa nevyjadrí, alebo (ii) ak tu mal poručiteľ v Slovenskej republike bydlisko resp. obvyklý pobyt a ak o to žiada dedič, ktorý sa tu zdržuje.

V ostatných prípadoch sa slovenský súd obmedzí na vykonanie potrebných opatrení na zabezpečenie majetku po cudzincovi. Čo znamená, že ak bude mať právomoc na prejednanie majetku cudzí súd, slovenské súdy vykonajú len predbežné zisťovanie a o jeho výsledkoch upovedomia cudzí súd.

Pri otázke rozhodného práva je potrebné riadiť sa rovnako ustanoveniami ZMPSP a to konkrétne ustanovením § 17, ktorý stanovuje, že: „dedičské právne pomery sa spravujú právnym poriadkom štátu, ktorého bol poručiteľ príslušníkom v čase smrti.“ V tejto súvislosti  je potrebné zdôrazniť, že ustanovenie § 17 ZMPSP predstavuje všeobecnú kolíznu normu pre všetky dedičské právne pomery (t. j. okrem iného aj otázky spôsobilosti a nespôsobilosti dedičov, rozsahu dedičstva, odmietnutia dedičstva a pod.), ktoré nie sú upravené osobitnou kolíznou normou.

V prípade akýchkoľvek dodatočných otázok sa na nás môžete s dôverou obrátiť a my Vám pri riešení Vašich právnych záležitosti radi pomôžeme.