V zmysle Zákonníka práce môže dať zamestnanec zamestnávateľovi výpoveď z akéhokoľvek dôvodu alebo aj bez uvedenia dôvodu. Naopak, zamestnávateľ môže pracovný pomer so zamestnancom ukončiť výpoveďou len z dôvodov výslovne uvedených v Zákonníku práce. Dôvod výpovede je potrebné vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, pričom dôvod výpovede nie je možné dodatočne meniť.

Zákonník práce zároveň vyžaduje, aby bola výpoveď z pracovného pomeru písomná a riadne doručená druhej strane (inak je výpoveď neplatná).

Bez ohľadu na to, či bola výpoveď daná zo strany zamestnanca alebo zamestnávateľa, platí, že pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby.

Dĺžka výpovednej doby závisí od (i) dôvodov výpovede, (ii) dĺžky pracovného pomeru u zamestnávateľa ako aj od (iii) toho, či výpoveď podal zamestnávateľ alebo zamestnanec. Dĺžka výpovednej doby je v jednotlivých prípadoch upravená v Zákonníku práce, a to konkrétne v ustanovení § 62. Ak Zákonník práce neurčuje dlhšiu výpovednú lehotu, platí, že výpovedná doba je minimálne jeden mesiac.

Po tom, ako je výpoveď doručená druhej zmluvnej strane, začína výpovedná doba plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca.

V tejto súvislosti je taktiež potrebné zdôrazniť, že uvedenie dĺžky výpovednej doby alebo odkazu na príslušné ustanovenia Zákonníka práce (príp. kolektívnej zmluvy) je povinnou náležitosťou každej pracovnej zmluvy.