V zmysle ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka (ďalej len “OZ“) sa darca môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Pri posudzovaní konkrétneho správania sa treba vychádzať z toho, či ide o porušenie dosahujúce značnú intenzitu alebo ide o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu hrubého porušenia. Pre naplnenie uvedeného zákonného predpokladu je však relevantné iba také správanie sa obdarovaného, ktoré sa skutočne a objektívne prejavilo. Subjektívne presvedčenie darcu preto nie je v tomto smere rozhodujúce.

Darca sa môže domáhať vrátenia daru aj v prípade, keď rušivý stav už netrvá, ale k porušeniu dobrých mravov došlo v minulosti. Predmetné právo darcu podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, keď darca mohol právo uplatniť po prvý raz.

V zmysle dostupnej judikatúry platí, že za členov rodiny darcu v zmysle 630 OZ je možné považovať tie fyzické osoby, ktoré sú k darcovi s prihliadnutím na všetky okolnosti danej veci v pomere príbuzenskom alebo obdobnom, ak darca ujmu spôsobenú niektorej z nich obdarovaným pociťuje ako ujmu vlastnú.

Ustanovenia § 630 OZ predstavuje osobitný spôsob zániku zmluvného vzťahu založeného darovaním. Darca uplatňuje právo na vrátenia daru jednostranným právnym úkonom, adresovaným obdarovanému, s tým aby dar vrátil, pričom až takýmto odvolaním daru vznikne darcovi právo domáhať sa jeho vrátenia. OZ formu uvedeného právneho úkonu výslovne neupravuje, ale vychádzajúc zo všeobecných ustanovení o právnych úkonoch je možné konštatovať, že výzva na vrátenie daru vyžaduje písomnú formu. Z predmetnej výzvy na vrátenie daru má vyplývať vôľa darcu smerujúca k tomu, aby mu obdarovaný predmet daru vrátil.

Tak ako je už vyššie uvedené, darca má právo domáhať sa vrátenia daru výlučne len vtedy, ak sa obdarovaný správa voči nemu a členom jeho rodiny tak, že hrubým spôsobom porušuje dobré mravy. V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 53/2006, v ktorom sa konštatuje, že pojem dobré mravy nie je v zákone definovaný a že vo všeobecnosti za dobré mravy treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí zdôrazňuje, že právne vzťahy založené prevodom vlastníctva darovacou zmluvou zakladajú stav, ktorý má právnu istotu, požíva právnu ochranu s tým, že záväznosť z neho vyplývajúcu zobrali na seba zmluvné strany samé a dobrovoľne. K narušeniu tohto stavu už nemôže dochádzať zo svojvôle darcu. Nie každé negatívne správanie obdarovaného voči darcovi preto zakladá právo na vrátenie daru.

Zároveň v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. júna 2008, sp. zn. 5 Cdo 72/2008 platí, že: „akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného ani menej významné porušenie dobrých mravov ešte nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom úspešnej požiadavky na vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného, aj keby bola taktiež nevhodná, by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu.“

Ak darca uplatní svoje právo vrátenia daru, príde k zániku právneho vzťahu z darovania okamihom, kedy sa  prejav vôle darcu dostane do dispozičnej sféry obdarovanému.Týmto okamihom dochádza k obnoveniu pôvodného právneho vzťahu a obdarovanému vznikne povinnosť vrátiť dar darcovi. V prípade, že obdarovaný dar už nemá, je povinný darcovi poskytnúť darcovi peňažnú náhradu, a to v zmysle zásad o bezdôvodnom obohatení.

Právo domáhať sa vrátenia daru patrí medzi osobné právo, ktoré smrťou darcu zaniká. Po smrti darcu sa preto jeho dedičia vrátenia daru už nemôžu domáhať, a to ani vtedy, ak by všetky zákonné predpoklady za života darcu boli splnené. Jediná výnimka sa vzťahuje na situáciu, že odvolanie daru zo strany darcu voči obdarovanému, smerujúci k vráteniu daru, bolo vykonané ešte za života darcu.

Verím, že informácie uvedené v tomto článku Vám boli prínosné a budeme sa tešiť, keď sa na nás v prípade Vášho záujmu s dôverou obrátite.