office@jmjlegal.sk
+ 421 2 4464 5131

Single Blog Title

MEDICÍNSKE PRÁVO: Súdny poplatok v sporoch týkajúcich sa poškodenia zdravia pacienta

Jednou z hlavných otázok, ktoré si poškodený pacient v procese rozhodovania sa ohľadom začatia súdneho konania vo veci poškodenia svojho zdravia kladie, je, či je za podanie žaloby potrebné platiť súdny poplatok alebo nie.

Zodpovedanie tejto otázky je veľmi dôležité, keďže znášanie tohto nákladu môže byť pre pacienta, ktorý utrpel ujmu na zdraví pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, prípadne aj pre jeho rodinu, ktorá môže byť poškodením zdravia tiež zásadne postihnutá, úplne neúnosné alebo znesiteľné len s veľkými obtiažami.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „Zákon o súdnych poplatkoch“), v zmysle ktorého je od súdnych poplatkov oslobodený žalobca v konaní o náhradu škody vrátane škody na veciach, ktorá vznikla v súvislosti s ublížením na zdraví.

I keď Zákon o súdnych poplatkoch v predmetnom ustanovení nemenuje explicitne konanie o náhrade škody na zdraví spôsobenej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, je zrejmé, že práve takýto druh konania je jedným z najčastejších konaní, v rámci ktorých k uplatneniu nároku na náhradu škody, ktorá vznikla v súvislosti s ublížením na zdraví, môže dochádzať, a preto je potrebné vychádzať z toho (resp. tak ako uvádzame nižšie, do 01.10.2020 bolo potrebné vychádzať z toho), že uvedené ustanovenie je podkladom na oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok pri vymáhaní náhrady tohto druhu škody. Uvedené pritom potvrdzuje aj ustálená prax všeobecných súdov, ktoré od žalobcov zaplatenie súdneho poplatku v predmetných prípadoch nepožadujú.

V ostatnej dobe žalobcovia v konaniach o náhradu škody na zdraví, ktorá im bolo spôsobená nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti často okrem náhrady škody na zdraví[1] požadujú aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Ak sa poškodený pacient, príp. jeho blízki rozhodli takýto nárok v ich prípade uplatniť, boli povinní zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 EUR a 3% z hodnoty predmetu sporu, t. j. zo sumy, ktorú v konaní z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch požadovali (najviac však 16.596, 50 EUR).

V odbornej, ale aj laickej verejnosti sa pritom diskutovalo o tom, či je primerané a spravodlivé, aby bol pacient, resp. jeho blízki v tak citlivých prípadoch, akými medicínske spory nepochybne sú, povinný/í znášať náklady na súdne poplatky, najmä ak je zrejmé, že k pochybeniu na strane poskytovateľa zdravotnej starostlivosti skutočne došlo.

Tieto úvahy sa pretavili do legislatívnej zmeny Zákona o súdnych poplatkoch, ktorá bola prijatá (trochu nečakane) zákonom č. 390/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „Novela“), ktorou sa s účinnosťou od 01.01.2020 do § 4 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch okrem iného doplnil nový bod pod písm. k), v zmysle ktorého platí, že od súdneho poplatku je oslobodený aj „žalobca v konaní o náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, ktoré boli spôsobené porušením povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ak porušenie povinnosti potvrdil Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou“.

Pokiaľ ide o konanie o náhrade nemajetkovej ujmy, z uvedeného ustanovenia vyplýva, že od 01.10.2020 nemusia žalobcovia v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy platiť súdny poplatok, ak porušenie povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorá viedla k vzniku nemajetkovej ujmy, bolo potvrdené Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „ÚDZS“). Pritom platí, že ak ÚDZS pochybenie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nekonštatoval, môžu sa žalobcovia domáhať náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za uplatnenia predchádzajúcich pravidiel ohľadom platenia súdnych poplatkov, t. j. po zaplatení súdneho poplatku vo výške 66 EUR a 3% z hodnoty predmetu sporu.

Uvedené (aj keď len čiastočne) oslobodenie od súdnych poplatkov pri vymáhaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch možno celkom určite privítať ako snahu zákonodarcu o pochopenie ťažkej situácie, v ktorej sa poškodení pacienti ocitajú a ktorá často komplikuje aj ich finančné možnosti. Je preto správne, že aj zákonodarca chápe, že v takýchto životných situáciách by pacientom nemala byť odobratá možnosť uplatniť svoje nároky, ktoré im zo zákona prináležia, len preto, že nemajú dostatočné financie na zaplatenie súdneho poplatku za ich uplatnenie (i napriek tomu, že súdny poplatok na konci – ktorý prichádza často až po dlhých rokoch súdnych sporov -v prípade výhry v spore protistrana pacientovi nahradí, resp. by mala nahradiť).

I napriek očakávanému pozitívnemu dôsledku tejto legislatívnej zmeny nemožno nespomenúť problematickú časť tohto nového bodu k), podľa znenia ktorého sa záver ÚDZS o pochybení poskytovateľa zdravotnej starostlivosti má vyžadovať nielen na to, aby mohol byť žalobca oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok v prípade uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale aj pri uplatnení nároku na náhradu škody na zdraví.

Konania ohľadom nároku na náhradu škody na zdraví pritom boli, tak ako sme uviedli vyššie, oslobodené od súdneho poplatku pre žalobcov žalujúcich takýto druh náhrady škody už pred prijatím Novely, a to podľa § 4 ods. 2 písm. i) Zákona o súdnych poplatkoch.

Tým, že zákonodarca v novom bode k) uviedol nielen konanie o náhrade nemajetkovej ujmy, ale aj „konanie o náhradu škody na zdraví“ a súčasne ponechal znenie písm. i) (ktoré bolo do prijatia Novely podkladom na oslobodenie od súdneho poplatku v konaniach ohľadom náhrady škody na zdraví) v nezmenenom stave, je podľa nášho názoru možné hovoriť o stave právnej neistoty, kedy oproti sebe stoja dva body, a to písm. k) a písm. i), ktoré si protirečia – t. j. písm. i) oslobodzuje žalobcu en bloc, zatiaľ čo písm. k) oslobodzuje žalobcu, len v prípade, ak porušenie povinnosti potvrdil ÚDZS. Práve bod i) pritom (na rozdiel od bodu k), ktoré používa všeobecnú formuláciu a pojednáva o „konaniach o náhradu škody vrátane škody na veciach, ktorá vznikla v súvislosti s ublížením na zdraví“) vyslovene hovorí o súdnom konaní, v ktorom sa vymáha náhrada škody na zdraví spôsobená pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, a teda ako konkrétnejšie ustanovenie by sa malo aplikovať na medicínske prípady, v ktorých sa pacienti domáhajú náhrady im vzniknutej škody.

Vychádzame z toho, že zákonodarca nemohol mať v úmysle prijatím Novely sťažiť pacientom ich cestu za odškodnením (Novela mala predsa smerovať k opačnému cieľu, a to zlepšeniu postavenia pacientov) a ide teda len o nezrovnalosť a nie o úmyselnú zmenu.

Máme preto za to, zákonodarca by mal zvážiť odstránenie spomínaných rozporov, aby bolo nespochybniteľné, že postavenie pacientov sa v dôsledku prijatia Novely nezhoršilo, a teda, že pacienti nie sú závislí od stanoviska ÚDZS pre prípad, že chcú podať žalobu na súd a domáhať sa náhrady škody na ich zdraví bez povinnosti platenia súdneho poplatku.

Domnievame sa, že do času, kým sa tak stane by mal výklad ustanovení Zákona o súdnych poplatkov smerovať na prospech žalobcov, a teda aj takáto zmätočná úprava by mala byť interpretovaná v tom zmysle, že oslobodenie žalobcu od platenia súdneho poplatku v konaní o náhradu škody na zdraví zostáva zachované tak, ako tomu bolo pred prijatím Novely, pričom stanovisko ÚDZS je potrebné len pre účely oslobodenia od povinnosti platiť súdny poplatok pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Veríme, že tento výklad, ktorý ako jediný smeruje k ochrane práv pacientov, si osvoja aj súdy a dobrý úmysel, ktorý zákonodarca nepochybne mal a ktorý mal smerovať k zlepšeniu postavenia pacientov, sa nakoniec neobráti proti nim a nesťaží im už aj beztak komplikovanú cestu za ich odškodnením.

[1] Len pre pripomenutie uvádzame, že v rámci nároku na náhradu škody na zdraví možno uplatniť nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ďalej možno požadovať odškodnenie straty na zárobku a straty na dôchodku, ako aj možno uplatniť nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s liečením. Pre prípad úmrtia môžu pozostalí požadovať aj náhradu primeraných nákladov spojených s pohrebom a v určitých prípadoch aj náhradu nákladov na ich výživu.