V zmysle ustanovenia § 485 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) platí, že ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo nadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča.

Zároveň má nepravý dedič právo, aby mu oprávnený dedič nahradil náklady, ktoré na majetok z dedičstva vynaložil; takisto mu patria úžitky z dedičstva. Ak však vedel alebo mohol vedieť, že oprávneným dedičom je niekto iný, má právo len na náhradu nevyhnutných nákladov a je povinný oprávnenému dedičovi okrem dedičstva vydať i jeho úžitky.

Oprávneným dedičom je pritom ten, v čí prospech svedčí niektorý z dôvodov dedenia (zákon alebo závet), a hoci je spôsobilý dediť, nebol ani vydedený, ani dedičstvo neodmietol, aj tak nebol účastníkom dedičského konania. Oprávneným dedičom je ten, komu svedčilo subjektívne dedičské právo na základe platného dedičského titulu (zákona alebo závetu), teda kto mal byť nadobúdateľom dedičstva (ďalej len „oprávnený dedič“). Naproti tomu nepravým dedičom je ten, komu nesvedčilo subjektívne dedičské právo a kto dedičstvo skutočne nadobudol na základe rozhodnutia súdu vydaného v konaní o dedičstve (ďalej len „nepravý dedič“).

Ustanovenie § 486 OZ však stanovuje, že kto dobromyseľne niečo nadobudol od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené, je chránený tak, ako keby to bol nadobudol od oprávneného dediča.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na ustanovenie § 100 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého platí, že sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Z uvedeného by teda logicky vyplývalo, že oprávnený dedič, ktorý sa o svojom dedičskom nároku dozvedel až s odstupom času, alebo nemal vôbec vedomosť o tom, že dedičské konanie po jeho predkoch už prebehlo, by sa mohol oprávnene domnievať, že jeho právo na vydanie dedičstva inštitútom premlčania ohrozené nie je, nakoľko vlastnícke právo premlčaniu nepodlieha. 

Avšak takáto domnienka je bohužiaľ nesprávna, nakoľko v  ustanovení § 105 OZ je stanovené, že ak ide o právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva, premlčacia doba začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa dedičské konanie skončilo, pričom všeobecná premlčacia doba je tri roky. Márnym uplynutím premlčacej doby nastáva premlčanie práva, čo znamená, že aj keď toto právo nezaniká, už ho nemožno uplatniť na súde. Je preto nutné konštatovať, že trojročná premlčacia lehota sa v tomto kontexte javí ako neprimerane a neúmerne krátka.

Z uvedeného teda vyplýva, že v prípade predmetného vydania dedičstva vlastnícke právo premlčaniu podlieha a oprávnený dedič po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, tak ako je vyššie uvedené už nie je oprávnený vymáhať si súdnou cestou svoj podiel na dedičstve. V súčasnej dobe je teda možné obmedziť sa len na konštatovanie, že ustanovenia § 485 a § 105 OZ sú vnútorné nekonzistentné ako aj že  ustanovenie § 105 OZ obsahuje protiústavné pravidlo o premlčaní vlastníckeho práva pravého dediča k predmetu dedičstva a je potrebné počkať na celkovú rekodifikáciu súkromného práva a dúfať, že táto spornosť premlčania práva na vydanie dedičstva bude odstránená.

Podstatne odlišná situácia nastane v  prípade, ak oprávnený dedič z dedičského konania vylúčený nebol a z uznesenia o dedičstve mu jeho nárok na dedičský podiel priamo vyplýva, len mu ho druhý oprávnený dedič odmieta vydať. V takomto prípade sa práva tohto oprávneného dediča síce tiež premlčujú, ale v podstatne iných lehotách. 

Zmysle ustanovenia § 110 ods. 1 OZ totiž platí, že ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

Zároveň je potrebné zdôrazniť, že právoplatné a vykonateľné uznesenie o dedičstve, ktoré ukladá jednému z dedičov povinnosť vyplatiť iného dediča je možno považovať za exekučný titul. Na základe tohto právoplatného a vykonateľného uznesenia o dedičstve je možné podať návrh na vykonanie exekúcie a vymáhať si tak svoj oprávnený nárok, ktorý povinný dedič dobrovoľne nesplnil, a to vo vyššie uvedenej  desaťročnej premlčacej lehote.

Pre úplnosť je v tejto súvislosti potrebné spomenúť aj problematiku dodatočného konania o dedičstve, ktorá je upravená v ustanovení § 211 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok („CMP“).

V zmysle § 211 CMP platí, že ak sa objaví po právoplatnosti uznesenia, ktorým sa konanie o dedičstve skončilo, ďalší poručiteľov majetok, prípadne aj dlh, súd na návrh vykoná o tomto majetku dodatočné konanie o dedičstve. Ak sa objaví iba dlh poručiteľa, dodatočné konanie o dedičstve sa nevykoná. V odôvodnených prípadoch, najmä na podnet súdu, notára, štátneho orgánu alebo orgánu územnej samosprávy môže súd o tomto majetku začať konanie aj bez návrhu. Súd dodatočné konanie o dedičstve zastaví, ak majetok označený v návrhu nebol vo vlastníctve poručiteľa.

Verím, že informácie uvedené v tomto článku Vám boli prínosné a budeme sa tešiť, keď sa na nás v prípade Vášho záujmu s dôverou obrátite.